Angoisse n° 12 - Ne frappez pas à cette porte (Neklopte na tie dvere): Šialená veda, krehký porcelán a zrodenie body hororu vo francúzskom pulpe

Ne frappez pas à cette porte (FRA 1955)

Zlatá éra francúzskej brakovej literatúry v 50. rokoch 20. storočia bola taviacim kotlom nápadov, v ktorom sa klasické gotické trópy miešali s povojnovými úzkosťami a modernými vedeckými nočnými morami. Kniha Ne frappez pas à cette porte (v preklade Neklopte na tie dvere), ktorá vyšla v roku 1955 ako súčasť legendárnej edície „Angoisse“ (Úzkosť) vydavateľstva Fleuve Noir, je fascinujúcim príkladom tohto prechodu.

Zatiaľ čo mnohé iné zväzky edície experimentovali s duchmi, démonmi či inváziami z vesmíru, tento román vracia hrôzu pevne do rúk človeka – konkrétne do rúk psychopata so skalpelom, čím predznamenáva moderný splatter a body horror.

Záhada pseudonymu: Kto je Virginia Lord?

Na obálke knihy figuruje meno Virginia Lord. Podobne ako pri menách D.H. Keller, Patrick Svenn či Benoît Becker, aj v tomto prípade išlo o premyslenú stratégiu vydavateľstva Fleuve Noir. Anglosasky znejúce meno malo vo francúzskom čitateľovi evokovať importovanú, dychberúcu kvalitu z USA či Veľkej Británie, kde v tom čase dominovali drsné hardboiled detektívky a klasické hororové magazíny.

Hoci presná identita za pseudonymom Virginia Lord zostáva v archívoch často rozmazaná (niektoré bibliografické zdroje ju pripisujú domácim francúzskym autorom, ktorí pre vydavateľstvo pracovali na zmluvu), štýl písania jednoznačne zodpovedá európskemu prístupu k budovaniu atmosférického napätia, zameraného na izoláciu a psychologický rozklad.

Neklopte na tie dvere

Dej a konštrukcia príbehu: Šialenstvo v Čiernom lese

Z hľadiska literárnej kritiky dielo nepredstavuje revolúciu, ale skôr mimoriadne uspokojivú, priamočiaru žánrovú jazdu, ktorá presne vie, čím chce byť.

Kniha určite sklame prísnych literárnych kritikov, pretože autorka sa spolieha na dnes už stereotypnú postavu šialeného lekára. Ten sa vo svojej zvrátenej mysli považuje za nedoceneného génia, hoci všetko, čo v skutočnosti vie robiť, je zmasakrovať nešťastné mladé ženy, ktoré metaforicky či doslova „klopú na jeho dvere“.

Príbeh sa zameriava na dve protagonistky – Anne Vautierovú a Sylvie Garimondovú. Tieto dve mladé ženy sa dohodli na stretnutí so snúbencom jednej z nich v malej, odľahlej dedinke v slávnom nemeckom Čiernom lese (Schwarzwald). Výber lokality nie je náhodný; Čierny les je odveky archetypom temných európskych rozprávok, miestom, kde civilizácia končí a začína nebezpečenstvo.

Namiesto romantického stretnutia však ich cesta naberie fatálny smer. Bohužiaľ skončia uväznené na hrade istého von Kraussa, muža dvoch tvárí. Na jednej strane ide o kultivovaného, pedantného zberateľa vzácneho porcelánu, no na druhej strane je to krutý tvorca morbídnej „orgánovej zoo“.

Záver knihy je neúprosný a drží sa temných štandardov edície Angoisse. Očakávaný hollywoodsky happy end sa nekoná. Jedna z hrdiniek v tomto izolovanom pekle príde o život. Druhá z tejto extrémnej skúšky síce vyjde viac-menej bez ujmy na fyzickom zdraví, no vnútorne je zlomená a odnáša si psychické jazvy na celý život.

Kontrast hrôzy: Porcelán a Orgánová zoo

Najsilnejšou a najpamätnejšou stránkou románu je práve autorkin zmysel pre morbídny kontrast, ktorý definuje hlavného antagonistu:

• Zberateľ porcelánu: Von Kraussova vášeň pre krehký, bezchybný a chladný porcelán symbolizuje jeho túžbu po absolútnej kontrole a estetickej dokonalosti. Porcelán je mŕtvy, nemenný a podlieha vôli majiteľa.
• Tvorca „orgánovej zoo“: Do príkroho kontrastu s čistotou porcelánu autorka stavia von Kraussovo tajomstvo – zvrátenú zbierku ľudských orgánov, udržiavaných pri „živote“ alebo zakonzervovaných v desivom panoptiku. Tento motív zoo d'organes bol v roku 1955 mimoriadne šokujúci. Predznamenáva o niekoľko desaťročí neskoršiu fascináciu telesnými mutáciami a prežitím tela mimo organizmu, akú neskôr preslávili filmy Davida Cronenberga či extrémnejšie formy hororu.

Von Krauss nevníma svoje obete ako ľudské bytosti, ale len ako surový materiál, z ktorého môže vyťažiť súčiastky do svojej zvrátenej biomechanickej či anatomickej zbierky.

Vizuál a zberateľský odkaz

Ako bolo pravidlom pre rané vydania Fleuve Noir v zbierke Angoisse, aj prvotriedny vizuálny dojem knihy zaisťovala ilustrácia na obálke (tradične z dielne legendárneho Michela Gourdona). Znepokojivá kresba, doplnená o ikonické logo umrlčej lebky v dolnom rohu, okamžite signalizovala čitateľom, že vo vnútri ich čaká čistý literárny teror.

Dnes je originálne vydanie Ne frappez pas à cette porte z roku 1955 (formát In-12, mäkká väzba) vyhľadávaným zberateľským kúskom. Aj napriek naratívnym klišé, alebo možno práve vďaka nim, toto dielo dokonale sumarizuje esenciu 50. rokov v pulpovej literatúre: je to surový, atmosferický a priamočiary príbeh o strete nevinnosti s nepochopiteľným vedeckým šialenstvom.

LORD, V. : Ne frappez pas à cette porte : Fleuve Noir, 1955. Éditions Angoisse n° 12.