Angoisse n° 10 - Laisse toute espérance (Vzdajte sa všetkej nádeje): Filozofický horor, démonológia a boj so Smrťou naprieč storočiami

Laisse toute espérance (FRA 1955)

Názov tohto románu si požičiava slávny verš z Danteho Pekla – „Vzdajte sa všetkej nádeje, vy, ktorí vstupujete“ (Lasciate ogne speranza, voi ch'intrate). Kniha Laisse toute espérance z roku 1955, ktorá vyšla ako v poradí 10. zväzok čoraz populárnejšej a drsnejšej edície „Angoisse“ (Úzkosť) od parížskeho vydavateľstva Fleuve Noir, však nezostáva len pri pekelných metaforách. Svojho čitateľa skutočne vrhá do priepasti šialenstva, okultizmu a časových paradoxov.

Pod dielo je opäť podpísaný Benoît Becker, čo bol, ako je už v histórii tohto vydavateľstva známe, dobre strážený kolektívny pseudonym. V prípade tohto konkrétneho zväzku sa literárni historici a experti na frankofónnu fantastiku najčastejšie zhodujú, že za týmto majstrovským, no znepokojivým dielom stál predovšetkým belgický autor José-André Lacour, pravdepodobne v spolupráci so Stéphanom Jouravieffom. Títo autori dokázali do spotrebného pulpu vniesť nečakanú hĺbku.

Viac než len brak: Presah do iných žánrov

Hoci román Benoîta Beckera „Laisse toute espérance“ (Vzdajte všetku nádej) vyšiel primárne v hororovej a mysterióznej zbierke, je omnoho viac než len tradičný hororový román. Dielo mimoriadne zručne prekračuje hranice a patrí aj do žánrov fantasy, démonológie a dokonca zasahuje do hlbokého filozofického žánru.

Kým mnohé dobové romány sa spoliehali na jednoduché ľakačky alebo klasické príšery, Laisse toute espérance kladie existenciálne otázky o povahe smrti, morálke vedeckého (či skôr okultného) bádania a cene za nesmrteľnosť.

Vzdajte sa všetkej nádeje

Dejová línia: Od londýnskeho pitevného stola do 15. storočia

Príbeh sa začína ako temná a krvavá detektívka, no postupne sa mení na surreálnu nočnú moru. Protagonistom knihy je racionálny anglický lekár Jerry Sandhurst. Jeho život sa obráti naruby, keď zistí, že jeho milovaná Jessica sa dostala pod zhubný a hypnotický vplyv šialeného profesora menom Gloag.

Profesor Gloag nie je len obyčajným antagonistom. Ide o brilantnú, no zvrátenú myseľ, ktorá skončila v psychiatrickej liečebni (hospitalizovaný) po tom, čo nepochopiteľne a brutálne vypitval tri ženy.

1. Motív zločinu: Nejde o bežný sadizmus Spočiatku sa logicky predpokladalo, že tieto ohavné zločiny spáchal narušený sadista. Dr. Sandhurst, hnaný túžbou zachrániť Jessicu, však začína pátrať hlbšie a odhaľuje šokujúcu pravdu: Gloag nezabíjal pre potešenie. Zabíjaním svojich obetí iba bojoval proti samotnej Smrti.
2. Okultný mechanizmus: Cestovanie v čase Na dosiahnutie svojho absolútneho cieľa – pokoriť smrť – mal šialený profesor iba jeden, mimoriadne temný a démonologický prostriedok. Zistil, že dokáže cestovať späť v čase, no „palivom“ pre tento presun je ľudská esencia. Aby mechanizmus fungoval, Gloag zachytil posledný dych troch umierajúcich žien a uchmatol živú dušu štvrtej – ktorou má byť práve bezbranná Jessica.
3. Časový skok a historický des Tento okultný rituál pretrhne štruktúru reality a doslova nás privedie na cestu do temného a surového 15. storočia. Racionálny svet moderného lekára sa rúca. Sandhurst nasleduje stopy do minulosti, kde však na neho nečaká vyslobodenie, ale ten najhorší možný úder: v 15. storočí nachádza svoju milovanú Jessicu, ktorá je už vydatá za profesora Gloaga.

Atmosféra, Grand Guignol a britské filmové paralely

Koniec tohto románu je mimoriadne silný a pre mnohých čitateľov i dobových kritikov evokuje ten obdivuhodný a kultový britský povojnový film „Hlboká noc“ (Dead of Night, 1945). Podobne ako v tomto filmovom majstrovskom diele, aj tu sa čitateľ na konci stretáva s pocitom nevyhnutnosti, fatalizmu a uzavretého kruhu nočnej mory, z ktorej, presne v duchu názvu knihy, niet úniku.

Z čisto literárneho hľadiska nie je dielo úplne bezchybné a psychológia postáv občas ustupuje dynamike deja. Napriek tomu je však kniha napísaná viac než kompetentne. Niektoré nedostatky v samotnej konštrukcii príbehu sú bohato kompenzované kapitolami, ktoré sú doslova presýtené krvavou a teatrálnou atmosférou v štýle Grand Guignol (slávne parížske divadlo hrôzy). Obrovským triumfom autorov je fakt, že táto brutalita a prehnanosť v žiadnom momente neklesá do smiešneho či parodického vyznenia, ale udržiava si mrazivú vážnosť.

Zhodnotenie

Hoci sa v prísnych literárnych kruhoch román možno neoznačuje za absolútne klasické majstrovské dielo celej literatúry, v kontexte dobového pulpu vyniká. „Laisse toute espérance“ je nepochybne najlepším z troch diel, ktoré kolektív Benoît Becker vydal pre zbierku „Angoisse“ za ten konkrétny uplynulý rok. Je to ukážkový príklad toho, ako dokázala francúzska braková fantastika vziať gotické klišé a pretvoriť ho na inteligentný, filozofický a bezútešný teror, ktorý v čitateľoch rezonoval ešte dlho po otočení poslednej strany.

BECKER, B. : Laisse toute espérance : Fleuve Noir, 1955. Éditions Angoisse n° 10.